Thajsko poskytuje návštevníkom nielen krásne pláže a azúrové more, ale aj mnoho zaujímavých miest a zvykov. V Thajsku stále žije niekoľko kmeňov, ktoré sa vyvíjali osobitne od ostatných ľudí a majú tak jedinečné zvyky.
Mnoho turistov napríklad láka kmeň Padaung, v ktorom žijú „žirafie ženy“ známe kruhmi pripevňovanými na krk. Ženy ich nosiauž od útleho detstva a hmotnosť týchto ozdôb môže dosiahnuť až 30 kg. Existujú dve hypotézy ako tento zvláštnzvyk vnikol. Podľa prvej si ženy chránili krk pred útokom tigra, podľa drhej boli kedysi krúžky zlaté a ženy touto formou preukazovali rodinný majetok.
Žirafia žena z kmeňa Padaung s tradičnou ozdobou krku
Jedinečnosť Thajska môžeme vidieť aj na vodných trhoch, kde sa ľudia plavia na loďkách naplnených košíkmi s ovocím, zeleninou ale i oblečením či suvenírmi pre turistov. Tamojšie podnebie spôsobuje, že tu nájdeme množstvo botanických záhrad s najrozmanitejšími druhy kvetín. Milovníci prírody sa vydávajú i do národného parku Khao Yai National Park, ktorý je zapísaný v UNESCO. S rozlohou viac ako 2 000 km² ponúka čaro pralesa spolu s pohľadmi na nádherné vodopády.
Vodopády v národnom parku Khao Yai sú lákadlom pre turistov
Thajským národným športom je jednoznačne thajský box s vyše 700 ročnou tradíciou, známy tiež ako umenie ôsmych končatín. Pôvodne vznikol pre potreby Thajskej armády, kde sa kedysi bojovalo muž proti mužovi a má svoj pôvod v budhizme a animizme. Až v roku 1921 dostal podobu oficiálneho športu s jasnými pravidlami, doteraz si však zachováva pôvodné tradície. Pri vstupe do ringu má napríklad zápasník na hlave posvätnú čelenku a vykonáva tradičný tanec a modlitbu zvanú wai-kru.
Thajskí boxeri pred zápasom pri vykonávaní modlitby wai-kru, o ktorej sa verí že môže rozhodnúť o výsledku zápasu.
Ďalšou trochu pochmúrnou zaujímavosťou, ktorá do Thajska láka milovníkov histórie je takzvaná železnica smrti, ktorá spája Thajsko a Barmu. Prvé plány na jej stavbu vznikli už v 19. storočí, samotná realizácia však bola veľmi náročná ako kvôli nedostupnému terénu, tak i po finančnej stránke. Výstavba sa opäť rozbehla v roku 1942, pretože vojnové Japonsko potrebovalo zo strategických dôvodov mať fungujúcu trať pre túto oblasť. Robotníkmi boli miestni obyvatelia, ktorí pracovali za hrnček ryže denne. Čakali ich neľudské podmienky, čo v kombinácií s prebiehajúcim hladomorom stálo život každého štvrtého robotníka. Ďalšou pracovnou silou sa stali vojnoví zajatci.Keď však stavba začala meškať, ľudia sužovaní tropickými chorobami pracovali často až 72 hodín neprestajne. Železnica sa nakoniec dostavala podľa predstáv, stálo to však mnoho životov ľudí. Na ich pamiatku boli vybudované pamätné cintoríny. Najznámejšou časťou železnice je nepochybne Most 277, známy tiež z rovnomenného filmu ako „Most cez rieku Kwai“.
Záber z vojnového filmu Most cez rieku Kwai (1957). Film získal sedem z ôsmich nominácií na Oskara.
Okrem pamiatok a krás prírody sú zaujímavé aj miestne zvyky, na ktoré by si mali návštevníci rozhodne dávať pozor. Ani v tých najväčších teplách by ste nemali na ulicu výjsť bez vrchnej časti odevu. Taktiež by ste sa nemali dotýkať hlavy inej osoby, pretože je to považované za prejav neúcty. Thajčania si tiež pri zoznámení a pozdravení nepodávajú ruky, ale spoja k sebe dlane ako pri modlitbe a mierne sa uklonia. Vo všeobecnosti platí, že prvá pozdraví mladšia osoba a staršia jej odpovie rovnakým spôsobom. Je tiež veľmi neúctivé preložiť si nohu cez nohu a špičky smerovať k inému človeku. Taktiež nie je bežné prejavovať si náklonnosť na verejnosti. Thajčania sa oslovujú krstným menom, priezviská sú u nich často dlhé a zložité.
Thajci preukazujú veľkú úctu k svojim tradíciám a náboženstvu.
